Krásne a poriadne suché jesenné počasie nepotešilo záhradkárov, za to turisti dostali extra príležitosti na krásne chvíle strávené v prírode.
Neformálne spoločné stretnutie sme si na turistike dopriali aj my. S rodinami, najmä deťmi. Vydarená októbrová sobota nás ráno (ešte aj o 9:00) počastovala chladom a hmlou, ale ako sme si už v našom meste zvykli, bola to len predzvesť oneskoreného, ale slnečného a teplého dňa babieho leta.
Keďže Čebrať je doslova v meste a ani hore to nie je až tak veľmi vysoko, mohli sme si dopriať inak nevídaný turistický luxus neskoršieho začiatku. O to rýchlejšie nám potom ubiehal samotný výstup. Motorom našej skupinky boli najmä tí najmenší, ktorých motivácia vyjsť hore bola napriek strmému stúpaniu obdivuhodná. Boli takí rýchli, že tradičné „rečovania“ dospelých v stíhaní detí a lapaní po vlastnom dychu, nedostali pokojný priestor.
Známe výhľady na Ružomberok, výšková detská identifikácia známych miest mesta, vlastného bývania, teplý čaj a zopár keksov na posilnenie. Poznáte, vrcholové povinnosti neobišli ani nás. Ešte jedna foto a rýchlo dole. Nie že by sme sa ponáhľali, ale už my sme z „vyhliadky“ Čebraťa vytláčali inú skupinu a za nami sa nemilosrdne blížili ďalšie. Voľný deň s obrázkovým počasím znamená aj pretlak ľudí na prírodou obdarených miestach našich hôr a lesov.
Väčší pokoj sme našli na lúke Hlivovo pri prístrešku, ktorý tu pred piatimi rokmi vybudoval Likavský urbariát. Bol voľný, rovnako ako ohnisko. O najväčšie prekvapenie sa ale postarali ti väčší z najmenších. Po ceste – opäť utekajúc popredu – nazbierali drevo a kým dole prišla väčšina dospelých, nielenže horel oheň, bola už aj pahreba a nad ňou odkvapkávajúce špekáčiky na lieskových paliciach.
Pochvala patrí aj našim predchodcom, ktorí palice pekne uložili pod strechou prístrešku, kde sme ich my nechali pre ďalších návštevníkov. Príjemné skoré popoludnie na slnkom zaliatej lúke si užili opäť najmä tí najmenší – hľadaním dreva či seba počas skrývačky. Konečne trošku priestor pre rozhovor dospelých s opečenými chrumkavými dobrotami na jazyku. Jasné, nebolo všetko až také ideálne. Vždy sa niečo predsa musí stať.
Nám došla horčica! Jeden pohár skrátka nestačil.
Ale zvládli sme aj túto jedinú „mrzutosť“ 🙂 a po azda päť hodinovom výlete sa zdravo vyšportovaní a naobedovaní vrátili domov.
Ak by si niekto myslel, že takýto výlet potom skôr uspí vyčerpané deti, tak opak je pravdou. Aspoň o tom hovoria reakcie dospelákov po návrate. Kým niektorí si ľadovali boľavé kolená a iní od únavy zaspali, detská museli bežať za ďalšími svojimi radovánkami vybiť stále hojné zbytky energie.
Pritom Čebrať vyzerá z mesta tak majestátne a náročne. Ako pre koho.
